II. Priama akcia a demokracia

„Moc neuznáva nič iné než požiadavku. Nikdy nič iné nepožadovala ani nikdy nebude.“ Frederick Douglass

„Dokonca hlasovanie za správnu vec je akoby ničnerobením. Je to len nepriebojné vyjadrenie svojich túžob ľuďom, že by to malo zvíťaziť. Múdry muž neprenechá správnu vec napospas možnosti, ani si nebude želať, aby zvíťazila mocou väčšiny.“ Henry David Thoreau

„Priama akcia je vždy výkrikom, iniciátorom, ktorou si veľký počet indiferentistov uvedomí, že útlak sa stáva netolerovateľným.“ Voltairine de Cleyre (1866-1912), Americká anarchistka a feministická spisovateľka

„Vždy sme sa riadili zákonmi. Dokonca aj keď osobne so zákonom nesúhlasíš, ešte stále sa ním riadiš. Inak by bol život chaosom.“ Gertrude Scholtz-Klink, vedúca ženského úradu pod Adolfom Hitlerom

Každý, kto hneď odsudzuje taktiky ALF potrebuje lekciu z histórie a logické overenie svojej zásadovosti. Predovšetkým v tejto súčasnej hystérii kvôli vojne a terorizmu je jednoduché zabudnúť, že Spojené Štáty Americké vyhrali svoju nezávislosť nielen vojnou s Anglickom, ale aj činmi nenásilnej občianskej neposlušnosti, vrátane ničenia majetku. Tak ako je to dramaticky jasné z „Bostonského pitia čaju“, kedy v roku 1773 päťdesiat členov protivládnej skupiny Sons of Liberty vyhodili 342 debien Britského čaju do Bostonského prístavu, aby protestovali proti vysokej dani na čaj a Britskej tyranii všeobecne, kolónie si osvojili sabotážne taktiky k podkopaniu moci Britov a podnieteniu odhodlania novovznikajúceho národa. John Adams povedal o tejto forme „ekoterorizmu“,“Je v tom dôstojnosť, vznešenosť a ušľachtilosť ... v tomto úsilí patriotov, ktoré veľmi obdivujem.“ [9]

Ničenie majetku nie je len čin nezmyselnej demolácie, ale bol a stále je legitímnym výkrikom za spravodlivosť a silným spôsobom ako ju dosiahnuť. Občianska neposlušnosť a sabotáž boli kľúčovými katalyzátormi pre všetky moderné boje za oslobodenie. Ako to stručne vyjadruje James Goodman, „Celá stavba západnej liberálnej demokracie – od demokratických práv k reprezentatívnemu parlamentu, k slobode slova – spočíva na minulých činoch občianskej neposlušnosti. Americkí antikolonialisti v 1770tych presadzovali „žiadne zdaňovanie bez reprezentácie“; Francúzski revolucionári v 1780tych požadovali „slobodu, rovnosť, bratstvo“; Anglickí kartografi v 1830tych požadovali „Chartu ľudí“; Sufražetky v 1900tych požadovali „hlasovacie právo pre ženy“; Gándiho hnutie neposlušnosti od 1920tych volalo po „Swaraj“/samovláde; všetky tieto hnutia boli hnutia občianskej neposlušnosti a formovali politické tradície, v ktorých žijeme dnes.“[10]

Len málo vecí je viac amerických a patriotických ako odpor, protest, občianska neposlušnosť a ničenie majetku v mene slobody a oslobodenia. Od Bostonského pitia čaju k Underground Railroad, od Sufražetiek ku Hnutiu za občianske práva; od boja proti vojne vo Vietname k boji o Seattle, kľúčové boje v histórii USA využívali ilegálne taktiky priamej akcie – a niekedy násilie – aby priblížili historické hnutie k ľudským právam a slobode. Radšej než byť roztržkou v nejakej vidieckej tradícii Zákona prírody usmerňovaného Príčinou, moderných občanov za Dobro a prinášanie Spravodlivosti dole na Zem mierumilovným a postupným mrholením, hnutia za oslobodenie zvierat a Zeme sú pokračovaním americkej kultúry práv, demokracie, občianskej neposlušnosti a priamej akcie, pričom rozširujú tento boj do omnoho širšej ústavnosti.

Americká história má dve hlavné politické tradície. Zaprvé tu je „nepriamy“ systém „reprezentatívnej demokracie“ pomocou ktorého občania môžu vyjadriť svoje potreby a požiadavky voleným lokálnym a štátnym funkcionárom, ktorých hlavnou funkciou je „reprezentovať“ ich v politickom a právnom systéme. „Výstup“ systému – zákony – vyjadrujú „vklad“ – vôľu a záujem ľudí. Tento skreslený obraz liberálnej demokracie, verne reprodukovaný generáciou za generáciou kníh a prednáškami obhajcov štátu a médiami, je skresľovaný faktom, že mocné ekonomické a politické sily kooptovali volených funkcionárov, ktorí zastupujú záujmy mocných namiesto tých bezmocných. [11] Z poznania, že štát je len ťažko neutrálnym sudcom konkurenčných záujmov, ale skôr existuje, aby presadzoval záujmy ekonomických a politických elít – že „pluralistická demokracia“ je najlepším systémom, ktorý si možno kúpiť za peniaze – sa objavila druhá politická tradícia priamej akcie.

Obhajcovia priamej akcie tvrdia, že nepriamy systém zastupiteľskej demokracie je nenapraviteľne skorumpovaný peniazmi, mocou, rodinkárstvom a privilégiami. Odvolávajúci sa na príklady z histórie, priamy aktivisti trvajú na tom, že človek nemôže vyhrať boje za oslobodenie jedine vzdelávaním, morálnym presvedčovaním, politickými kampaňami, demonštráciami alebo akoukoľvek formou oficiálnej, mainstrímovej alebo legálnej akcie. Hnutia priamej akcie sa preto vyhýbajú odsúhlaseným pokusom vplývať na štát, aby mohli okamžite konfrontovať postavy sociálnej moci, ktorú spochybňujú. Zatiaľčo nepriama akcia môže podporovať pasivitu a závislosť na iných pre zmenu, priama akcia má sklon byť viac zahŕňajúca a posilňujúca. Slovami Voltairineho de Cleyre, „Zlo pevnej viery v nepriamu akciu je oveľa väčšie než akékoľvek ... menšie výsledky. To hlavné zlo je, že ničí iniciatívu, uhasína rebelujúceho ducha jednotlivca, (a) učí ľudí spoliehať sa na niekoho, aby urobil za nich to, čo by mali oni urobiť sami pre seba ... (ľudia) sa musia naučiť, že ich moc neleží v ich sile hlasu, že ich moc leží v ich schopnosti zastaviť produkciu.“ [12]

Taktiky priamej akcie sa môžu veľmi odlišovať, pohybujúce sa v rozmedzí okupačných akcií, štrajkov, bojkotov a okupácií v korunách stromov až k hackovaniu webových stránok, obťažovaniu emailom a telefonicky, domovým demonštráciám a podpaľačstvu. Priama akcia môže byť legálna, ako je to u domových demonštrácií proti vivisektorom alebo nelegálna, ako v prípade postupov občianskej neposlušnosti Mohandasa Gándhiho a Martina Luthera Kinga Jr. Nelegálna priama akcia popritom môže byť nenásilná alebo násilná; môže rešpektovať súkromné vlastníctvo alebo ho ničiť.

Odporcovia priamej akcie, zvyčajne tí s vážnym záujmom v statuse quo, veria, že nelegálne akcie podkopávajú vládu zákona a pozerajú sa na občiansku neposlušnosť ako na ohrozenie politického systému. Okrem iných vecí, táto perspektíva vopred predpokladá, že spochybňovaný systém je legitímny alebo že je nemožné ho zlepšiť. Nesprávne opisuje priamych aktivistov ako ľudí, ktorím chýba rešpekt pre pravidlo zákona, aj keď oni majú pravdepodobne väčší rešpekt pre duch zákona a jeho vzťah k spravodlivosti, ako tí, ktorí fetišizujú politický poriadok kvôli nemu samému. [13] Zástancovia priamej akcie sa vzdávajú nekritickej lojálnosti k právnemu systému. Aby sme parafrázovali Karla Marxa, zákon je ópiom ľudí, a slepá poslušnosť zákonom a sociálnej slušnosti viedla nemeckých židov k ich smrti s malým odporom. Až príliš často je právny systém jednoducho Byzantínskou štruktúrou navrhnutou tak, aby absorbovala opozíciu a vyvolávala paralýzu odročením a odsúvaním.

Zdroje:

9. Cited in James Tracy (ed.), The Civil Disobedience Handbook: A Brief History and Practical Advice for the Politically Disenchanted (San Francisco: Manic D. Press, 2002).
10. James Goodman, “Why do we need a Forum on Civil Disobedience?” www.international.activism.uts.edu.au/civildis/goodman.html.
11. On the corporate domination of the American political system, see William Grieder, Who Will Tell the People? The Betrayal of American Democracy (New York: Touchstone Books, 1993); Michael Parenti, Democracy for the Few (Belmont, California: Wadsworth, 2001).
12. See www.spunk.org/library/writers/decleyre/sp001334.html.
13. Needless to say, anarchists disavow the need for legal systems in favor of localized forms of ethics and community relations.

http://www.cala-online.org/TOFF/intro.htm
Z knihy Terrorist or freedom fighters, editovali Steven Best, PhD a Anthony J. Nocella II