Keď sa v polovici sedemdesiatych rokoch začalo v Anglicku rozširovať Hnutie za práva zvierat, Mike Nunn bol mäsiarom. V roku 1984 však navždy zanechal toto povolanie a začal pracovať v Juhovýchodnom združení za oslobodenie zvierat (známe ako SEALL). Ich charakteristickým znakom sa ukázali byť (pripomenieme, že žiadne hnutie za práva zvierat nikdy nemalo takúto taktiku) odvážne „trojité vpády“ na laboratóriá za bieleho dňa ako odpoveď na množstvo spôsobov ako praktizovať práva zvierat. Útok na firmu založenú v Hampshire, Wickhamské laboratóriá a následné masové súdne procesy sa ukázali ako zlom v rozvoji Hnutia za práva zvierat. 

,,Trojité vpády“ v tomto prípade znamenajú tri veľké súčasné útoky vykonané naraz. Jeden na hlavné laboratórium, v centrále, ďalší na miestne obchodné poradenstvo známe ako Wickhamské veterinárne riaditeľstvo Davida Walkera a posledný útok na neďaleké psie ubytovne. 

Tento typ masových útokov si Hnutie za práva zvierat v Anglicku už navždy zaradilo do svojho programu. 

Mika Nunna ako 50-ročného zatvorili do väzenia. Teraz má rokov 70 a je stále taký aktívny a radikálny ako za mlada. 

Nech sa páči, on-line interview s Mikom Nunnom. 

Abolitionist: Ako už bolo povedané, podstúpili ste damascénsku premenu od mäsiara až po aktivistu za práva zvierat. 

MN: Určite som prekonal veľkú zmenu, celé toto pozdvihnutie bolo vlastne kvôli jednému osamelému letcovi. Nechajte ma vysvetliť, ako sa to stalo: Bolo to v 1981, kráčal som cez mestské centrum Bexhill-on-sea, East Sussex, kde som v tom čase žil, keď ma zrazu pristavil mladý človek podávajúc mi A4 - čiernobiely zložený leták vydaný stále aktívnou organizáciou Animal Aid. Rozložil som ho, v pravom hornom rohu bola fotografia feny opierajúcej sa o stehná. Jej bizarná poloha bola spôsobená nafúknutým bruchom. Animal Aid tvrdilo, že tento tvor prešiel cez LD50 (smrteľný test) v anglickom laboratóriu. 

V tomto čase som bol už na dôchodku, bol som typickou obchodne založenou osobou (alebo ak chcete, mini kapitalistom v plnom rozkvete), ktorá pevne vo svojej naivite verila, že Veľká Británia je skutočne veľká (srdcom). Následkom toho som si leták raz prečítal a uzavrel som to takto: ,,Toto sa určite nemohlo stať vo Veľkej Británii! Jednoducho tomu neverím!“

Bol som dokonca tak urazený, že som okamžite napísal útočný list tejto organizácii, požadujúc dôkazy, že tieto ohavnosti sa skutočne dejú v mojom Anglicku. Spätne mi poslali všetky dôkazy, aké som len mohol chcieť. Od toho dňa sa môj život zmenil vo všetkých možných cestách. 

Bol to ďaleko viac skromnejší Mike Nunn, ktorý sa pokorne obrátil na Animal Aid s prosbou o radu - boli mi veľmi nápomocní, poskytli mi informácie o aktivitách skupín za práva zvierat v okolí mesta Hastings. Rozhodol som sa, že pôjdem na ich najbližšie stretnutie. 

Hovorca skupiny oznamoval rôzne podujatia za práva zvierat, ktoré sa mienili odohrávať v rámci nasledujúcich pár týždňov, rozprával o všetkých možných druhoch zneužívania zvierat, čiže aj o veľkochovoch. V tej chvíli som sa zachoval ako ignorant, postavil som sa a prehovoril: ,,Nie som tu preto, aby som sa s vami rozprával o veľkochovoch alebo o čomkoľvek inom! Som tu preto, lebo ma zaujíma vivisekcia v tejto krajine.“ Veľmi trpezlivo mi vysvetlili, kam všade zasahuje tyrania zvierat. Po objasnení celkovej situácie sa zo mňa, doprajného mäsožravca, stal prísny vegán..za jednu noc. 

Počas tejto stretávky padla zmienka o jednom dokumente na BBC, ktorý sa týkal práv zvierat, čo bolo v tej dobe a v tejto krajine vzácnosťou. Letáky propagujúce dokument ležali uložené na kôpke, bolo ich asi 50 na stole po rozprávačovej pravici - áno, stále som mal v mysli tú hrozivú fotografiu zo včerajška. Účastníci stretnutia boli poprosení o propagáciu týchto letákov v ich bezprostrednom okolí. Na konci stretnutia som si všimol, že väčšina letákov si stále nedotknuto leží na stole. Spýtal som sa teda, prečo bola požiadavka o roznesenie letákov ignorovaná. Nedokázal som pochopiť, prečo si tí ľudia nezobrali zväzok letáčikov. Odpoveď od vedúcej znela: ,,Takto to už chodí.“ Povedala mi, že väčšina ľudí na stretávku príde, vypočuje si, ale ďalej sa pomôcť nesnaží. Moja odpoveď znela asi takto: ,,Načo byť teda členom skupiny, keď chýba aktivita?“

Zobral som tých pár stoviek letákov do požičaných plastových nákupných tašiek a nasledujúci deň som sa ich vybral rozdávať po uliciach Bexhillu. 

S blížiacim sa projektom som si uvedomil, že by bolo potrebné použiť základné obchodné princípy v prospech zvierat a toto rozhodnutie ma neopustilo - a stálo na dobrom mieste - za posledných 25 rokov. Bexhill-on-sea je južné pobrežné mesto v ústraní, poskytuje domov mnoho ľuďom nevedomých si stupňa zneužívania zvierat tak, ako moc som si ho uvedomoval ja. Tak som sa teda rozhodol pomôcť im s uvedomením si situácie. Zviezol som sa do mesta Tonbridge v Kente, kde sídli kancelária Animal Aid, naplnil som svoj minivan krabicami letákov, ktoré rozoberali všetky druhy tyranie zvierat. Nasledujúce týždne som každú noc poskladal 500 sád týchto letákov a nasledujúci deň som tieto sady porozdával do schránok 500 domovov. V priebehu mesiaca som navštívil 11 000 nemovitostí. Tiež som sa spriatelil so zopár ženami, ktoré chceli spraviť čosi viac, ako rozprávať sa o vedení kampaní, pomohli mi s porozdávaním zvyšných letákov do 17 000 súkromných obydlí, odhadujem, že asi toľko ich je v Bexhille. 

Používajúc moje obchodné princípy som sa dostal až k nenásilným legálnym priamym akciám - zorganizoval som pochod cez Hastings. Šéf polície, ktorý nemal nikdy predtým skúsenosť s takouto podobnou udalosťou, bol ochotný spolupracovať. S vedomím, že sa zúčastní len veľmi málo ľudí a potrebou získať maximálnu publicitu som vyrobil sedem rakiev. Boli čierne, takmer ľudskej veľkosti a skladacie, aby sa bez problémov vošli do minivanu. Každá jedna rakva predstavovala jednu formu týrania zvierat. Keď som vyrozprával tento nápad o pochode cez južné Anglicko, vysvetlil som podstatu demonštrácie, pýtal som sa len tých, ktorí boli ochotní prísť celí v čiernom, mlčať počas demonštrácie a teda sa jej i zúčastniť. Našťastie téma i štýl podujatia sa ukázali byť obľúbenými u ľudí a tento pochod som ukončil objazdom okolo Sussexu a Kentu so sadou siedmych rakiev. Ľudia boli priam horliví zorganizovať podobnú demonštráciu v ich vlastnom meste. Postupujúc od určitých sérií demonštrácií som sa zapojil do rôznorodých aktivít za práva zvierat: proti veľkochovom, vivisekcii, cirkusom so zvieratami hore-dole celou krajinou. S miestnou skupinkou som chodil sabotovať hony kedykoľvek to len bolo možné - bol som veľmi aktívny jednoducho preto, lebo som zrovná z tých ľudí, ktorí keď si čosi zaumienia, tak to spravia a ja som to robil sedem dní v týždni. Bol som plne nasadený za robenie dobra, pomáhanie vlastným spôsobom za ustanovenie poriadnych práv pre zvieratá. 

Po pár rokoch často horúčkovitého robenia kampaní som začal mať pocit, že musím ustanoviť akési základy, pretože ktosi ma zblížil s predstavou Juhovýchodného združenia za oslobodenie zvierat. Súhlasil som, že sa stanem zvolávateľom tejto organizácie, že budem usporadúvať stretnutia a vyššie uvedené podujatia týkajúce sa práv. Zastrešené areály boli Kent, východný a západný Sussex, západné hranice Hampshiru a severné hranice Surrey. Napísal som asi štyridsiatim organizáciám v tomto okolí a väčšina poslala uznávaných zástupcov na úvodné stretnutie, a tak sa v septembri 1983 zrodilo Juhovýchodné združenie za oslobodenie zvierat (SEALL). 

Počas februára 1984 po tom, ako sme si dobre viedli s legálnymi jednorazovými podujatiami, sme vykonali prvú nenásilnú priamu akciu. 

Bol to masový protest proti Wellcomskému výskumnému laboratóriu v Beckenhame v južnom Londýne. Zapojilo sa okolo 150 aktivistov. 

Nanešťastie, kvôli bezstarostnému štýlu akcie bolo v ten deň zatknutých 70 aktivistov. 

15.3. 1984 sa uskutočnila ďalšia masová akcia. Pri tejto príležitosti sme si za cieľ vybrali Univerzitu Surrey, vivisekčné laboratóriá. Táto akcia mala následky v podobe hromadných zatykačov. 52 aktivistov bolo obvinených za menšie prečiny, ako napríklad priestupky. Naskytajú sa vedľajšie otázky o podrobnejšom útoku, niektoré sú veľmi zaujímavé: obžalovaným bolo poradené advokátom, zastupujúcim SEALL, že ak sa budú záležitosti prejednávať súdne, všetci údajne zapojení budú súhlasiť s odsúdením. To znamená, že budú dlhšie akcie neschopní, či už vo svojom meste alebo v areáli Univerzity v Surrey. 

V to ráno, keď sa mal prípad začať prejednávať, boli obžalovaní zhromaždení vo vstupnej hale súdnej budovy, kde sa úradníkom SEALL-u podarilo všetkých presvedčiť, že bolo v ich vlastnom záujme vstať v súdnej sieni a odmietnuť odsúdenie aktivistov. Keď všetci obžalovaní odmietli prijať embargo, sudca sa obrátil na radu žalobcov s prosbou o políciu, pretože mylne a naivne očakával, že všetci budú súhlasiť s uväznením, nepripravil teda riadny proces a nakoniec musel prepustiť všetkých obžalovaných. 

Mimo to sa rozhodlo, že odsúdení budú odškodnení za ich premrhaný čas a úsilie dostaviť sa a tiež, že im bude preplatené cestovné (aktivisti pochádzali z rôznych častí juhozápadného Anglicka) zo štátnej pokladnice. 

S masami zbytočne zatknutých ľudí pri každej príležitosti, bol systém na mieste priamych akcií, podujatí vnímaný prinajmenšom ako úbohý. Ľuďom, ktorí vykonávali priame akcie v súlade so zákonom bola odňatá a hneď aj daná iná práca, ktorá viac sadla ich talentu. 

Iní ľudia boli zvolení do prác pod veľmi prísnym režimom bezpečnosti. Odvtedy začal stúpať počet úspešných nájazdov na centrá vykorisťujúce zvieratá. 

Zámerom väčšiny SEALL kampaní bolo odhaliť fakty, že ex-domáce zvieratká sú využívané na vivisekciu. Inými slovami, domáce zvieratko trápiace sa s problémami staroby, je svojim majiteľom zobraté na veterinárnu kliniku na ošetrenie alebo čokoľvek iné a zákerný veterinár povie niečo také ako: ,,Úbožiatko, je pristaré na liečbu, utratenie (vražda!!) je to najlepšie, čo preň môžete spraviť.“ alebo: ,,Trpí nevyliečiteľnou chorobou, mali by sme ho zbaviť trápenia.“ Nič netušiaci majiteľ sa poďakuje, zaplatí poplatok a nechá zviera u veterinára v domnienke, že to takto bude najlepšie. A samozrejme, úbohé stvorenie bude predané do experimentálneho laboratória spolu s ďalšími podobne cítiacimi bytosťami odsúdenými stráviť zbytok života v bolesti pod vivisekčnými nožmi. 

Jedna z podstatných nenásilných priamych akcií bola proti Kráľovskej akadémii chirurgov (Royal college of surgeons - RCS) v Downingu v Kente. 60 alebo viac SEALL osloboditeľov zvierat - zahŕňajúc veľa žien - všetci vypracovali kompletné svedectvo. Prišli s množstvom dôkazov, ktoré vyzerali nepochybne na papieroch formátu A4 s kresbami vymenovaných psov, s detailmi ich odhadovaného veku a chorôb. 

Taktiež mali nejaké fotky psov, ktorí boli zrejme kedysi domácimi zvieratami. Na množstve fotiek boli i makaky, z ktorých vyžaroval do neba volajúci zármutok. Zvieratá mali vyholené čelá, na ktorých im svietili vytetované obscénne mená. 

Jeden z mnohých úbohých tvorov bol Crap. Bol vyfotený, zatiaľ čo ho usmievajúci sa sadista v bielom plášti držal vo vzduchu. Panoval názor, že SEALL má dostatok dôkazov na to, aby vyniesol obvinenie z trestného činu proti RCS. Dôkazy boli preukázané Britskej únii za zrušenie vivisekcie (British union for the abolition of vivisection - BUAV) a aktivisti dali na radu právneho zástupcu - iba žalovali RCS za porušenie Ochrany práv zvierat z roku 1911, článok 1. 1A. 

RCS bola usvedčená vinnou z držania opíc v podpriemerne malých klietkach a bola pokutovaná 250-timi librami. Z pohľadu SEALL to bol neuspokojivý záver vzhľadom k ďalším obžalobám z vážnejších zločinov, a tak teda nízka pokuta bola výsmechom SEALL-u. 

Našim problémom bolo, že sme nemohli získať dostatočné mediálne pokrytie, no keď sa SEALL vylepšil, s novým režimom bol postup pevne ustanovený, čím sme dosiahli, že skupina ,,navštevovala“ priamo centrá zneužívajúce zvieratá a pátrala po dokumentoch potrebných ako dôkazy týrania. Vybraní aktivisti mohli v centrách aj fotografovať a natáčať videá. Všetky materiály boli potom prevezené na bezpečné miesto a upravené tak, aby mohli byť rozdistribuované do národných médií. 

Aby sme naštvali úrady, každá akcia sa konala v nedeľu o desiatej doobeda, zatiaľ čo oni vedeli, že nasledujúci útok bude pravdepodobne tiež opäť v nedeľu ráno o desiatej, ale polícia nikdy nevedela miesto útoku (až dovtedy, kým väčšina z nás nebola odhalená pri našom poslednom útoku!).Tmavá komora bola pripravená a v priebehu dvoch hodín boli filmy vyvolané, vytlačené, videá skopírované a vyhlásenia opisujúce akciu a jej výsledky boli pripravené okamžite. Kuriéri doprevádzaní hovorcom ponavštevovali všetky spravodajské redakcie na Fleet street doručujúc kompletný balík informácií. Ostatný jazdili po krajine a poskytovali jednoduché balíky pre rádiá a televízne vysielania. Zariadili sme to tak, aby bol záznam z každej akcie odvysielaný v tú istú nedeľu, v akú bola vykonaná. Aby sme si udržali pozornosť médií, každý útok musel byť efektívnejší a nápaditejší ako ten predchádzajúci. 

Risk prípadného chytenia bol samozrejmý, bola to predpokladaná skutočnosť, na ktorú boli upozorňovaní všetci, ktorí sa chceli zúčastniť. Ak sa dobre pamätám, nik neustúpil ani po upozornení, až na zopár mamičiek veľmi malých detí. 

Posledný útok sa konal v nedeľu 28.10. 1984, bol to typický ,,trojitý vpád“ proti Wickhamským laboratóriám, Cottage Patch Kennels (údajný dodávatelia psov do RCS a inde). Tento súbor troch súčasne prebiehajúcich útokov bol tretím nelegálnym, nariadeným v priebehu

60 dní. Z tohto ste mohli prísť na to, prečo bola SEALL slávna iba 13 mesiacov. 

Abolitionist: Typ vašich pokusov o priame akcie bol prvým v histórii, však? Následne sa takéto akcie stali predelom v zdokonaľovaní taktík hnutí za práva zvierat. 

MN: Áno, máte pravdu. 157 aktivistov sa podieľalo na operáciách, obyčajne pracovali v samostatných 4-členných bunkách, každá mala k dispozícii jedno auto, jedného vodiča, jedného fotografa a dvoch ľudí, spôsobilých na uľahčenie prístupu do daných pracovísk. Ako obyčajne, všetky skupinky predom vedeli, kde sa ich cieľová budova nachádza v rámci celého komplexu, presne vedeli, ktoré okno alebo dvere použiť ako vchod a ktoré ako východ. Taktiež vedeli, aké dôkazy vlastne majú hľadať. Nanešťastie, pri jednej príležitosti bolo zatknutých veľa ľudí takzvanými vodcami, ktorí patrili k infiltrovanej bunke, dostali sa k nám cez Špeciálny oddiel. Následne sa SEALL načas rozpustila. 

Keď sme konečne prišli pred súd, osemnásť obvinených malo sedem obhajcov, ja som obhajobu nemal - obhajoval som sa sám, pretože som odmietol legálnu právnu pomoc hoci mi bolo povedané, že ak by som požiadal o pomoc rozhodujúceho sudcu, tak má povinnosť mi ju prideliť. Avšak keď som nakoniec požiadal sudcu o právnu pomoc na neverejnom zasadaní súdu, odpovedal mi niečo takéto: „Vo svojom vlastnom záujme robíte veľmi dobre, pán Nunn - vaša žiadosť je zamietnutá!“ Advokát, ktorý ma zastupoval, ma pred procesom diskrétne upozornil: „Nech sa stane čokoľvek, porota vás chce uznať vinným.“ a poradil mi, aby som sa obhajoval sám. Požičal mi zopár právnych kníh na študovanie ešte pred tým, ako sa išiel prejednávať náš prípad pred súd. Taktiež mi povedal čosi takéto: „Súd potrvá 10-12 týždňov a mohol by byť pre vás trocha zaujímavý, hoci viete, že v každom prípade prehráte.“ 

Súd sa ukázal byť veľmi zaujímavým, ako advokát predpovedal a hoci ma obhajoval desať týždňov a bol vypočúvaný tri a pol dňa na svedeckej lavici, bol som uznaný vinným a odsúdený na tri roky. Iba trinásť mesiacov som bol vo väzení a rok som strávil na slobode na podmienku. 

Abolitionist: Bolo toto najdlhšie obmedzenie, aké dovtedy akýkoľvek aktivisti za práva zvierat dostali? 

MN: Áno, toto bol najdlhší trest, aký nikto predo mnou nedostal za nenásilný prečin. 

Abolitionist:V čase útoku na Wickham ste mali 50 rokov, však? 

MN: Áno, mimochodom obžalovaní, ktorých súd uznal vinnými, ako som sa už zmienil, boli odsúdení na tri roky, zatiaľ čo Gordonovi Briantovi prisúdili 29 mesiacov s tromi podmienečnými, Sandy Millerovej 18 mesiacov a šesť podmienečných, Johnovi Curtinovi deväť mesiacov a tri podmienečné, Sue Bakerovej deväť mesiacov a štyri podmienečné a Kevinovi Williamsovi 6 mesiacov a tri podmienečné. 

Dokopy je to deväť rokov aj deväť mesiacov. A aby som nezabudol, Sue Baker bola v tom čase tehotná a Sandy Miller bola matkou dvoch detí. Čo je to za rozsudok?! 

Porovnajte tento rozsudok s tým, čo RCS robil opiciam, za čo dostal len 250 librovú pokutu. Hoci som bol stíhaný viackrát predtým, toto bolo moje prvé usvedčenie z kriminálneho činu. Dohoda medzi obhajcami obžalovaných bola - odsúdiť prvého vinníka k trom rokom odňatia slobody, čo bolo za nenásilný útok dosť urážlivé. Dokonca aj môj cynický, ale úprimný advokát bol prekvapený. Pred procesom predpokladal, že dostanem nanajvýš dva roky. Bol som prvý, koho usvedčili vinným pod zámienkou krádeže a bol som držaný vo väzbe, kým neboli stanovené náklady pre ostatných obvinených. V ten deň, keď ma nakoniec odsúdili, zobrali ma späť do väzenia a dali ma do samostatnej cely. Uvedomil som si, že som celkom rád, že už je po súde. Bolo to dlhých desať týždňov, čo som si robil srandu zo skúseného sudcu a začiatočníckej poroty. A tak som padol do postele s myšlienkou „Ďakujem ti milostivý Bože“. Ako som sa tak rozhliadal po cele, nad železnými dverami som si všimol značku, ktorá bola realistickou kópiou jedného z osvetlených označení znamenajúc ,,únikový východ“ , ktoré si môžete všimnúť napríklad v kinách. Toto ma vzpružilo, nadobudol som optimistický postoj voči celému tomuto obchodovaniu z mojim uväznením, a ako sa ukázalo, tých trinásť mesiacov bolo pohlcujúcich, často zábavných, príležitostne nudných, ale vždy pútavých pre plynúci čas. Zrazu som videl život z tej inej stránky, ktorú som nikdy predtým nezažil. 

Taktiež som spoznal veľa zaujímavých, inteligentných ľudí, ako aj množstvo brutálnych, hlúpych zločincov, ale i milých, dobrosrdečných vrahov. 

Keď som bol nakoniec prepustený, ako som už povedal, bol som prepustený na ročnú podmienku, musel som byť veľmi opatrný, do akej činnosti za práva zvierat sa zapojím. Pred súdnym pojednávaním som sa presťahoval do karavanu do Portsmouthu v Hampshire, pretože som tu poznal veľa ľudí zaoberajúcich sa právami zvierat. Zatiaľ čo som bol vo väzení, aktivisti usilovne pracovali – navštívili vivisekčné laboratórium na Southamptonskej univerzite (SU). Z informácií získaných od Národného antivivisekčného spoločenstva (National Anti-Vivisection Society - NAVS) sme sa dozvedeli, čo sa deje vo vivisekčných oddeleniach, na akých zvieratách sa robia pokusy a podstatu pokusov. 

Kampaň proti SU nás napĺňala nadšením a tak som rozšíril organizovanie výnosného systému o protest s nejakou tou lahôdkou: zatiaľ čo bol SEALL aktívny, na podnet jedného priateľa som založil organizáciu s názvom Zvieratá za zatvorenými dverami (Animals behind closed doors – ABCD), ktorá zhromažďovala ľudí robiacich na akomkoľvek pracovisku zneužívajúcom zvieratá, ktorí nám mohli posielať informácie týkajúce sa prípadov krutosti na cítiacich stvoreniach. 

Našťastie spolu s prijímaním mnohých cenných informácií sme tiež obdržali list od upratovačky pracujúcej v laboratóriu SU, v ktorom uvádzala, aké hrozné veci sa v laboratóriu páchajú na zvieratách. Taktiež opisovala svoju prácu a z toho, čo som sa dočítal som bol zvedavý na to, čo sa deje až znechutený z týchto laboratórií. Pomocou kontaktov na inú skupinku sa mi podarilo zohnať človeka pracujúceho v oddelení služieb pre zákazníkov SU. Mal pochopenie pre práva zvierat a po množstve otázok mi opísal plán odvodňovacej a odpadovej sústavy naprieč celým komplexom, šiel do detailov a opísal mi tiež, čo sa deje s odpadovou vodou z laboratórií – maj na pamäti, že títo ľudia robili pokusy na zvieratách z rôznych častí sveta. Povedal, že odpadová kvapalina z týchto laboratórií a z hlavnej univerzity ide priamo do verejnej odpadovej siete. Proces dáva možnosť rastu úplne neškodným hostiteľským zdrojom rozličných zvierat, aby sa spojili, zmutovali a možno sa sformovali vo smrteľný vírus.

Mimo to, táto odpadová voda šla priamo cez verejný Southamptonský odpadový systém a potom, ako bola ošetrená, sa vylievala do rieky Itching v Southmaptone. Mimochodom, v tomto čase sa deti často hrávali pozdĺž brehov a na hrane prílivového prúdu samotného.

Podstatou tejto kampane bolo poukázať na potenciálne nebezpečné látky pochádzajúce z SU laboratórií a oboznámiť verejnosť s možnosťou vzniku nového vírusu alebo niekoľko vírusov, pretože experimenty boli robené na rôznych zvieratách z rôznych krajín sveta a odpadová voda z laboratórií pretekala cez verejný kanalizačný systém. Všetko, čo bolo navrhnuté tak, aby v ľuďoch zvýšilo zhrozenie, ich povzbudilo zaujať pozitívne stanovisko ku kampani. 

Boli sme spokojní, že všetci obyvatelia Southamptonu si boli plne vedomí nepríjemnej situácie – predpokladali sme 18 mesiacov až dva roky – mohlo by sa vykonať poriadne verejné referendum s jedinou požiadavkou – otázkou na odpoveď : „Ste za to, aby sa zrušili Vivisekčné laboratóriá Southamptonskej univerzity?“ 

Cez dva mesiace mi trvalo vymyslieť kampaň, teda čo by sme mali a čo by sme nemali spraviť atď. – mimochodom táto kampaň mala byť plne legálna. Dôkladne som prerátal všetky výdavky a úhrn prišiel na niečo vyše 2 100 000 libier. V tom čase som bol na mizine a nevidel som spôsob ako zohnať peniaze. Veriac v značné finančné zabezpečenie NAVS, som im napísal detailnú písomnú prácu o kampani s myšlienkou, že by ma mohli finančne podporiť. Na ich žiadosť som sa zúčastnil stretnutia v ich centrále v Londýne, Harley street, kde hlava organizácie – Jan Creamer povedal, že im bude potešením podporiť kampaň pod podmienkou, že sa stanem ich zamestnancom a budem pracovať na kampani v ich prospech. Z môjho pohľadu bolo základnou dlhodobou možnosťou to, aby sa kampaň ukázala úspešnou – nedokázal som vidieť vec z iného uhla pohľadu a to tak, že i ostatné univerzity a skutočné nemocnice, ktoré pracujú bez vivisekčných experimentov taktiež všetko vypúšťajú do verejných kanalizačných systémov. Z tohto dôvodu mohla kampaň prebiehať po celej krajine. 

Vybuchol som radosťou, celé tri mesiace sa mi darilo a potom som bol zrazu z nejakého dôvodu odvolaný z kampane. NAVS vyhlásilo, že chce kampaň spraviť samo. Myslím, že som sa začal stávať príliš vplyvnou osobou v spoločnosti a možno som bol aj trošku nezvládnuteľný, hoci v skutočnosti som nemal ani najmenší záujem o NAVS, okrem peňazí, ktoré sme od nich mohli získať na kampaň, pretože v tom momente môjho života som bol stále dosť drsným obchodníkom, ktorý chcel veci robiť po svojom, robiť prácu čo najefektívnejšie a vrhnúť sa zas do niečoho nového. 

NAVS mi ponúklo prácu prednášača na školách. Zatiaľ čo ostatní pracovníci by ochotne brali túto ponuku, ja som nemal rád robenie vecí takéhoto druhu, prečo mi teda bola ponúknutá takáto alternatíva? V každom prípade som si pomyslel: „Nechystám sa ustúpiť. Zoberiem tú ponuku a uvidím, ako sa to bude ďalej vyvíjať.“ a tak som aj urobil. Začal som tým, že som napísal všetkým školám – počnúc južným Londýnom, taktiež som sa ozval v Cornwalle a severnom Kente. 

Stal som sa zaneprázdneným a takmer každý deň som mal čo robiť. Navštevoval som školy, prednášal som a túto prácu som začal mať celkom rád.

Zatiaľ čo som vždy pred prednáškou NAVS anti-vivisekciu predstavil ako úžasný projekt, vždy som prednostne rozdal moje letáky ako tie z NAVS, aby som deťom poradil, ako môžu pomôcť zastaviť zneužívanie zvierat. Mnohé z nich to motivovalo a reagovali na túto problematiku celkom pozitívne. 

Nakoniec sa NAVS vyhovorilo, aby sa ma zbavilo, čiže odvtedy som zisťoval, kde inde by som mohol byť užitočný. V Midlands začínala pracovať nová skupinka pod názvom Koalícia za práva zvierat (Animal Rights Coalition). Hľadali ľudí na prácu v koordinačných skupinách v ich regióne. Dostal som sa do kontaktu so zainteresovaným človekom a navrhol som mu, že by som mohol rozbehnúť Juhovýchodnú koalíciu za práva zvierat (South East Animal Rights Coalition). Napísal som všetkým miestnym skupinám, bolo ich 40 či 50, väčšina z nich bola stále aktívna. Dali sme sa dokopy a spravili sme toho omnoho viac ako som predtým spravil ja, všetko bolo tiež robené vo väčšom štýle a plne legálne. Nanešťastie najčastejšou príčiny „úmrtí“ mnohých kampaní za práva zvierat je požiadavka rýchlych odpovedí na kampane, avšak takmer všetky kampane sú robené ako dlhodobé. 

V tejto dobe som vydával národný informačný bulletin a v tomto som pokračoval aj nasledujúcich pár rokov, kým som tiež pracoval na sabotážach a bol som maximálne aktívny publikujúc noviny o aktivitách, do ktorých som bol zapojený a čokoľvek iné, čo zaslali ľudia a stálo to za zmienku. 

Keď sa pomerne miestny Shoreham Port Authority (blízko Bringhtonu) rozhodol povoliť export živých zvierat, zapojil som sa do kampane, ktorá sa ukázala byť najinšpiratívnejšou.

Každé ráno, keď Port prijímal živé zvieratá – päť alebo šesť dní v týždni – boli ľudia strategicky rozmiestnení v bezprostrednej blízkosti Portských ciest obťažujúc vodičov, ktorí šli úzkymi, rušnými ulicami so svojim nákladom stoviek živých zvierat. 

Taktiež sme vymysleli veľmi dobrý systém - od 100 do 250 ľudí za deň príde skoro ráno do prístavu protestovať. Skauti z celého Brightonu dajú vedieť, keď budú vidieť prichádzajúce nákladné autá a ešte viac miestnych ľudí bude oboznámených. Zanechajú všetko, čo v tej chvíli robili a poženú sa do prístavu posilniť úroveň protestu. Ľudia zo všetkých spoločenských vrstiev sa pripojili k tejto kampani; od nemocničných sestier, doktorov a právnikov až po nezamestnaných – všetci sme boli jednotní, protestujúc proti vývozu živých zvierat. Po pár mesiacoch každodenného robenia kampaní, precvičovania rôznorodých podujatí, Port Authorities a veliteľ policajnej stanice východného Sussexu sa zhodli, že si už naďalej nemôžu dovoliť ochraňovať nákladné autá, pretože ceny za ochranu sa vyšplhali do miliónov. Vývoz živých zvierat bol teda nakoniec zrušený – dodnes jedinečný príklad ľudskej sily a ustanovenie noriem, ktoré majú byť nasledované ostatnými. 

Abolitionist: Ste stále aktívny? 

MN: Áno, napríklad minulú sobotu som sa zúčastnil demonštrácie proti Wickhamským laboratóriám a stále rád rozprávam k ľuďom kedykoľvek som pozvaný buď predniesť reč o kampani alebo urobiť prednášku alebo hocičo iné. Za posledné roky som zahájil niekoľko kampaní, jedna z nich bola mierna proti Novej Labouristickej vláde. V roku 1977, v roku ich prvého víťazstva v hlavných všeobecných voľbách za posledných 18 rokov, si Nový Labouristi boli veľmi dobre vedomí narastajúceho všeobecného znepokojenia, ktoré prevládalo v Anglicku v porovnaní s fyzicky vyjadrenou bezcitnou nevšímavosťou voči zvieratám v celej kontinentálnej Európe a inde. 

Mnoho britských aktivistov si určite bude pamätať, čo je považované za najhanebnejší dokument o welfare zvierat vyrobený politickou stranou ‘Nový Labouristi – Nový život pre zvieratá´, sľubujúc 62 zlepšení v jednom z ich letákov. Počas volebného vystúpenia chrlili ďalšie záruky ohľadom blaha zvierat zakaždým, keď otvorili svoje klamné ústa. Nanešťastie, ako už všetci dobre vieme, bez ohľadu na zopár úbohých výhod, realita faloše je taká, keď už boli zvolený, vzali zvyšných 56 záväzkov a tvárili sa, že nikdy nič nenasľubovali! 

Vytvoril som spoločenstvo zvané “Dole s Labouristami“ (“Let Down By Labour“), čo bola vlastne kampaň. V centre mesta sme postavili infostánok a povzbudzovali sme ľudí, aby napísali Tonymu Blairovi list so sťažnosťou na to, ako sa po voľbách vykašľal na zvieratá a s vyjadrením požiadavky vedieť, kedy konečne spraví niečo pozitívne v prospech našich záujmov. Zorganizoval som už spomínané infostánky, kde boli okoloidúci prizvaní, aby napísali sťažnosť vlastným rukopisom. Poskytovali sme knižky krátkych paragrafov plné návrhov, na čo všetko sa ľudia môžu sťažovať. Boli zaznamenané stovky príkladov na všetky možné druhy tyranie zvierat. Avšak kampaň sa skončila neúspechom pre nedostatočnú snahu. 

Momentálne sa kvôli dostatku času snažím rozbehnúť ďalšiu organizáciu; prednášanie školopovinným deťom. Základnou myšlienkou je 16 rôznych prednášok, v rozsahu od vivisekcie, vegánskej životnej filozofie až po práva žien a detí.

Spočiatku mi príprava na prednášky trvala dva roky a odvtedy som ju už aj dva razy zaktualizoval v nádeji, že sa konečne nájde niekto, kto by pozdvihol túto hodnotnú problematiku. Napísal som všetkým školám v blízkom okolí, ale kvôli národným osnovám, ktoré prevládali aj v tomto kraji učitelia/učiteľky odmietali moje prednášky. Avšak ja sa nevzdávam, čo sa týka akýchkoľvek foriem legálneho robenia kampaní už len z toho dôvodu, že mám 75 rokov. Som zdravý ako ryba a stále mám dlhý kus cesty pred sebou. Tak tu to máte. Toto bola v podstate veľmi skrátená verzia môjho doterajšieho života v hnutí za práva zvierat. 

Abolitionist: Prezradíte nám, aký druh vyučovania, zaužívaný i v minulosti považujete za hodnotný – z hľadiska stratégií a taktík hnutia za práva zvierat? 

MN: Všetko to bola skúsenosť s vyučovaním. Som totálne iný človek ako ten, ktorým som bol v začiatkoch pôsobenia v oblasti práv zvierat. V čase, keď som bol vo väzení, som bol ´dohorievajúci´ - obrazne povedané – s mladou ženou.

Z mojich; v tom čase ste v anglických väzniciach nemohli mať prvých 28 dní žiadnu návštevu. Keď mi boli napokon návštevy povolené, ona bola prvá z mnohých, ktorí ma v tom čase podporovali. 

Keď sa ma spýtala: „Ako to zvládaš?“ odpovedal som jej, že mojim jediným problémom je hluk a rámus, ktorý sa šíri z miestnej väznice: ľudia sem jednostaj prichádzali a odchádzali. Ostatní, vrátane zbierky miestnych opilcov, boli neustále privádzaní a strkaní do ciel, ponechávaní kričať celú noc, bez ohľadu na ostatných väzňov a obyvateľov....(sú to vtipní ľudia). 

Čiže 24 hodín denne – väčšinu času bitý – hluk začínal byť veľmi rušivý, až sa vám nedalo spať. Kamarátka mi poradila, aby som skúsil jogu, poslala mi knihu o systéme a ja som sa začal stávať odolnejším voči ruchu. Odvtedy som cvičil jogu denne. Taktiež mi poslala knihu o budhizme. Ako som si všimol, hlavnou témou budhistického učenia je, aby ste zaznamenali všetky vaše odporné vlastnosti a jednu po druhej odstraňovali. Po týždni čestného premýšľania som spísal list skazenosti a začal som pracovať na zdolávaní svojich zlých stránok. Už je to cez dvadsať rokov, čo ich stále prekonávam a je tu stále kopa vecí, na ktorých treba popracovať. 

Nech je akokoľvek, čo môžem s istotou prehlásiť je, že tých 25 rokov, čo som zapletený v oblasti práv zvierat, je tých najšťastnejších a najpovznášajúcejších rokov môjho života - jediné, čo ľutujem je, že mi nik nedal leták skôr. 

Abolitionist: Aký je váš názor na antivivisekčné hnutie, ktoré momentálne funguje v Anglicku?

MN: Fakticky, teraz je veľmi pokrokové. Existuje mnoho nenásilných kampaní za práva zvierat, ktoré sú robené po celom svete – dokonca aj vo východnej Európe, kde ľudia ešte donedávna ani len nepočuli o právach zvierat. 25 rokov dozadu boli práva zvierat uväznené len v niekoľkých západných krajinách. Dnešné kampane sú oveľa dôkladnejšie a široko zamerané, čiže verím, že celý plán ustanovenia poriadnych práv pre zvieratá, zahŕňajúc ľudstvo, vychádza celkom dobre. 

Ďalším veľmi zaujímavým bodom je v našom prípade celosvetové podporovanie vivisekcie; obyčajné GPS, opora medicínskej spoločnosti prichádza, aby poukázalo na to, že vivisekcia je totálne mrhanie času. Posledný prieskum v Británii ohľadom názoru na GPS ukázal, že 66% opýtaných si myslí, že vivisekcia je zbytočná. A úžasná britská verejnosť sa pomaly ale isto začína obracať proti chatrným, klamlivým a zlovestným praktikám. 

Našim veľkolepým a vytrvalým sabotérom lovov bola konečne udelená spravodlivá odmena v legitímnej oblasti zvrátenej zábavy, ktorá patrí do čias stredoveku a nemrhajú časom v oblasti presmerovávania ich snáh voči nechutným praktikám úmyselného chovu vtákov pre sadistov, ktorí sa vyžívajú v ich zostreľovaní. 

Ľudia taktiež začínajú odsudzovať veľkofarmy – najohavnejšie priemyselné odvetvie. Osvietení ľudia si uvedomujú, že pojedanie zvierat spôsobuje oveľa viac zdravotných problémov a teda je pre nich užitočnejšie zmeniť sa v nemalej miere za účelom vlastného bezpečia, prinajmenšom sa stávajú vegetariánmi, zatiaľ čo ostatní si vyberú cestu zaručene zdravého života v podobe vegánskeho stravovania sa. 

Hnutie za práva zvierat aj napriek rastúcemu počtu prenasledovaní autoritami po celom svete a zvlášť Novou Britskou Labouristickou vládou robí čoraz väčšie pokroky. Možno práve kvôli porovnateľne vysokému stupňu prenasledovania postupujeme viac a viac. Ako vidím súčasnú situáciu v Anglicku; čím viac sa nás Nová Labouristická vláda snaží zastrašiť zavádzaním stiesňujúcich zákonov, tým viac sa od nich odrážame a odpovedáme jasne – pozdvihujeme úroveň našej jednoty a individuálne úsilie na takú úroveň, aby sme dohliadli na všetko, čo to obnáša a akokoľvek dlho to bude trvať, so začiatkom pravdepodobne v Anglicku, nakoniec budú všetkým zvieratám uznané ich vlastné práva. 

Moje filozofické zhrnutie je asi takéto; prirodzený pokrok akejkoľvek ľudskej populácie, akejkoľvek krajiny, či štátu – tak, ako sa stáva materiálne zabezpečenejším, prispievajúc k celkovej úrovni ľudstva, bude kvôli vysokej zvedavosti a vývoju celkového svedomia nedbať na hranice spoločného celosvetového ducha a postaví sa proti všeobecnému zmyslu pre princípy a začne postupne vnímať nepríjemnú situáciu všetkých ostatných druhov a začne preberať absolútnu zodpovednosť za prácu na vymývaní všetkých pretrvávajúcich utrpeniach. 

Avšak táto predstava vzdialenej budúcnosti by nemala byť chápaná ako príležitosť pre nás, celosvetové hnutie za práva zvierat, len tak nečinne sedieť, pripúšťajúc evolúciu ako záväznú pre ustanovenie poriadnych práv pre zvieratá, ale mala by byť pozitívne motivujúcou unáhliť túto zdĺhavú procedúru koncentrovaním nášho úsilia omnoho dôkladnejšie smerom k pozdvihnutiu uvedomenia si situácie, ktorá prevláda, dokiaľ táto mnohonásobnosť celkových zločinov voči každej cítiacej bytosti nebude odstránená. 

Poznámka: Krátko po tomto interview viedol Mike Nunn a iní skupinu zvanú Brighton Animal Action. Ich poslanie a posledná kampaň ´Kampaň proti predaju zvieracích kožušín´ (Campaign Against The Sale Of Animal-Fur) dosiahli úspech veľmi rýchlo. V poslednom maile od Mika stálo „Ďalší maloobchod v Brightone podľahol kampani. ICE, na Duke street v Brightone vo veľmi rušnom úseku prehlásilo slová významu, že zastavili predaj oblečenia lemovaného kožušinami a všetku existujúcu dodávku takéhoto tovaru poslali späť dodávateľovi! Táto udalosť dostala veľmi dobré mediálne pokrytie.“

Momentálne sa pracuje na ich webstránke. Hotová a v prevádzke by mala byť začiatkom marca 2006. 

Zdroj:
http://www.abolitionist-online.com/interview-issue03_mike.nunn_c.v.shtml

Preklad: Katlin